December 1914, západný front v Belgicku a severnom Francúzsku. V rozbahnených zákopoch ležia proti sebe najmä britskí a nemeckí vojaci, na niektorých úsekoch aj Francúzi a Belgičania. Vojna, ktorá mala byť do Vianoc dávno vyhratá, sa zasekla na mieste.

Medzi líniami sa tiahne zem nikoho: úzky pás ostnatého drôtu a nepochovaných mŕtvych. Miestami delí nepriateľov len pár desiatok metrov, takže cez zákopy počuť hlasy z druhej strany.

Na Štedrý večer začali nemeckí vojaci stavať na okraje zákopov sviečky a malé vianočné stromčeky. A spievať koledy. Briti oproti nim odpovedali svojimi.

Ráno sa stalo niečo, čo velenie nikdy neplánovalo. Vojaci na viacerých miestach frontu vyliezli zo zákopov, stretli sa uprostred zeme nikoho a podali si ruky.

Vymieňali si cigarety, konzervy, gombíky z uniforiem. Ukazovali si fotky rodín. Spoločne pochovali mŕtvych, ktorí medzi líniami ležali celé týždne.

Na niektorých úsekoch sa podľa listov vojakov hral aj improvizovaný futbal, naháňačky za loptou alebo plechovkou priamo na zamrznutej zemi nikoho.

Velenie na oboch stranách zúrilo. Prímerie nikto zhora nepovolil, vzniklo zdola, medzi obyčajnými vojakmi. Ďalšie roky už generáli podobným scénam cielene bránili delostreleckou paľbou cez sviatky.

Vojna potom trvala ešte štyri roky a zabila milióny. Ale jednu noc si britskí a nemeckí vojaci, ktorí sa mali navzájom zabíjať, spolu zaspievali koledy.