Istanbul, rok 1595. Zomiera sultán Murad III. a na trón nastupuje jeho syn Mehmed III. Jednou z prvých udalostí novej vlády je pohreb. Devätnásťnásobný.

Mehmed dal v deň nástupu popraviť všetkých svojich devätnástich bratov, od dospelých mužov po malé deti.

Nešlo o výbuch šialenstva, ale o zákon. Sultán Mehmed II. o poldruha storočia skôr uzákonil, že nastupujúci panovník smie pre poriadok sveta usmrtiť svojich bratov. Logika bola brutálne pragmatická: každý žijúci princ bol potenciálnou zástavou vzbury a občianskej vojny.

Osmanská ríša totiž nemala pevné pravidlo prvorodenstva. Trón patril tomu synovi, ktorý ho v momente otcovej smrti dokázal uchmatnúť. Súrodenci tak boli od kolísky súpermi na život a na smrť.

Popravy mali svoj protokol. Princov krv sa nesmela preliať, preto ich kati škrtili hodvábnou šnúrou. Bratov pochovali s poctami vedľa otca.

Rozsah masakry z roku 1595 však otriasol aj otrlým Istanbulom. Bol to posledný raz, čo sa zákon použil naplno.

Nástupcovia vymysleli humánnejšiu alternatívu: princov doživotne zatvárali v zlatej klietke, izolovanom trakte paláca. Ríši potom občas vládli muži, ktorí z nej celé desaťročia nevideli viac než záhradný múr.