1. september 1859. Anglický astronóm Richard Carrington kreslí slnečné škvrny, keď priamo pred jeho očami na Slnku vzbĺkne oslepujúci biely záblesk. Prvá zaznamenaná slnečná erupcia.

O necelý deň neskôr narazil do Zeme oblak nabitých častíc z výronu koronálnej hmoty. Bežne mu cesta trvá niekoľko dní, tento letel výnimočne rýchlo, čo svedčí o obrovskej sile.

Nočná obloha sa rozžiarila polárnou žiarou tak jasnou, že sa pri nej dali čítať noviny. A to nielen na severe. Žiaru videli na Kube, v Karibiku, aj na Havaji.

Potom prišlo to zvláštne. Nabité častice rozkývali magnetické pole Zeme a to podľa fyzikálneho zákona indukcie vytvorilo elektrické prúdy v každom dlhom vodiči. A najdlhšími vodičmi éry boli telegrafné drôty.

Telegrafy začali iskriť, operátorov bili výboje, papierové pásky sa miestami vznietili.

Najbizarnejší moment zažili operátori linky medzi Bostonom a Portlandom: odpojili batérie a ďalej si posielali správy len na prúd, ktorý do drôtov pumpovala samotná polárna žiara. Vesmír im na pár hodín platil účet za elektrinu.

Keby rovnaká búrka udrela dnes, nevypadli by telegrafy, ale satelity, navigácia a rozvodné siete. Odhady škôd idú do biliónov. A štatisticky je otázka kedy, nie či.