Viedeň, 40. roky 19. storočia. V pôrodnici, kde slúžia lekári, umiera na horúčku omladníc až každá desiata rodička. Vo vedľajšej klinike, kde rodia babice, je úmrtnosť niekoľkonásobne nižšia.

Maďarský lekár Ignác Semmelweis nad tým rozdielom posadnuto premýšľal. Odpoveď mu dala tragédia: jeho kolega sa pri pitve porezal skalpelom a zomrel s rovnakými príznakmi ako rodičky.

Semmelweisovi to docvaklo. Lekári chodili k pôrodom rovno od pitiev mŕtvol. Na rukách si prenášali čosi, čo nazval mŕtvolné čiastočky. Babice pitvy nerobili, preto ich pacientky prežívali.

Nariadil umývanie rúk v chlórovom vápne. Úmrtnosť na jeho oddelení padla z dvojciferných čísel na zlomok.

Očakávali by ste ovácie. Prišiel výsmech. Lekári sa urazili, že by oni, džentlmeni, mali mať špinavé ruky, a jeho štatistiky ignorovali. Baktérie vtedy ešte nikto nepoznal, takže Semmelweis nevedel vysvetliť, ako presne to funguje. Len že to funguje.

Frustrovaný písal čoraz zúrivejšie listy, v ktorých kolegov nazýval vrahmi. V roku 1865 ho vlákali do ústavu pre choromyseľných. Pri pokuse o útek ho dozorcovia zbili a o dva týždne zomrel na infekciu z rán. Presne na to, pred čím celý život varoval.

O pár rokov neskôr Pasteur a Lister dokázali, že mal pravdu. Dodnes sa reflexné odmietanie nepohodlných dôkazov volá Semmelweisov reflex.