Londýn v polovici 19. storočia vypúšťal splašky státisícov domácností priamo do Temže. Tej istej rieky, z ktorej časť mesta pila.

V júni 1858 prišla vlna horúčav. Rieka klesla, na brehoch sa odkryli vrstvy hnijúcich splaškov a mesto zahalil zápach, ktorý dobové noviny pokrstili Veľký smrad.

Najhoršie na tom bol parlament, ktorý stojí priamo na nábreží. Poslanci rokovali s vreckovkami na tvárach a závesy budovy nechali máčať v chlórovom vápne, aby sa vôbec dalo dýchať.

Uvažovalo sa aj o presune rokovaní preč z Londýna. Smrad dokázal to, čo roky petícií a epidémií cholery nie: politici problém konečne cítili na vlastné nosy.

Za 18 dní parlament schválil financovanie gigantickej kanalizácie inžiniera Josepha Bazalgetta, stovky kilometrov hlavných zberačov, ktoré odviedli splašky ďaleko od centra.

Irónia? Politici verili, že choroby šíri zapáchajúci vzduch, takzvaná miazma. Mýlili sa, choleru šírila voda. Ale správne riešenie postavili aj z nesprávneho dôvodu.

Bazalgettova kanalizácia slúži Londýnu dodnes. A cholera sa po jej dostavaní už do mesta nevrátila.