Rímska ríša bola majsterkou vo vyberaní daní. Dane z pôdy, z obchodu, z otrokov. Ale cisár Vespasianus išiel ešte ďalej — zdanil moč.

V starovekom Ríme bol moč cenná surovina. Plnokrvný čpavok v ňom obsiahnutý slúžil na bielenie tkanín, čistenie vlny a dokonca na bielenie zubov. Práčovne platili za obsah verejných toaliet slušné peniaze — a Vespasianus si povedal, prečo by mal štát prísť o tento zdroj príjmov.

Zaviedol tzv. vectigal urinae — daň z moču. Výbercovia dane chodili po uliciach a vyberali poplatky priamo z nádrží pri verejných toaletách.

Keď sa jeho syn Titus ohradil, že je hanba zarábať na takej nechutnej veci, Vespasianus vzal zlatú mincu, priložil mu ju k nosu a spýtal sa: Smrdí? Titus odpovedal, že nie. A cisár sa usmial: A predsa pochádza z moču.

Tento príbeh nám dal latinské príslovie Pecunia non olet — Peniaze nesmrdia. Používame ho dodnes.